Spievajte, tancujte, milujte, riskujte: Silný príbeh talentovanej ženy si získa aj vás

Pieseň zajtrajška je inšpirovaná osudom talentovanej anglickej speváčky a skladateľky Alice Martineuovej, ktorá v roku 2003 vo veku 30 rokov zomrela na cystickú fibrózu.

Tom sa do Alice zaľúbil na prvý pohľad.
Tušil, že to s ňou nebude ľahké, nie je ako iné ženy. Trpí vrodenou nevyliečiteľnou chorobou, cystickou fibrózou, a uvedomuje si, že si musí užívať každý deň, lebo kedykoľvek môže byť jej posledným. Napriek tomu Alice nemá rada ľútosť. Túži jedine spievať.
Odmalička jej hovorili, aby sa ani nepokúšala plniť si nejaké sny, ale nevzdala sa. Napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu sa jej podarilo získať nahrávaciu zmluvu od najvýznamnejšej hudobnej spoločnosti Sony a v roku 2002, krátkou pred smrťou, jej vyšiel prvý album s príznačným názvom Daydream (Snívanie).

Alice Petersonová píše romány zo súčasnosti. Rada zavedie čitateľov na miesta, kde hrdinovia musia prekonávať ťažké prekážky. Sama trpí reumatickou artritídou a musela sa vzdať sna o tenisovej kariére, o čom napísala román Another Alice (Iná Alice).
V posledných rokoch Alice vyšli dve knihy, román Monday to Friday (Od pondelka do piatka) a Ten Years On (Po desiatich rokoch).

Pieseň zajtrajška je román o nezlomnom duchu a odhodlaní, ktorý dodáva chuť do života. Pretože keď sa všetko obracia proti vám, musíte snívať najviac...
Takže spievajte, tancujte, milujte, riskujte.
Nikdy sa nevzdávajte, ale predovšetkým užívajte si každú sekundu!

Začítajte sa do novinky

Pieseň zajtrajška:

Tom

december 1998

Tom bol na ceste do baru a meškal ako vždy, keď ju uvidel cez výklad galérie umenia. Mala červené šaty a tie najúžasnejšie modré mandľové oči. Zbadal, ako si zastrkuje za ucho prameň blond vlasov. Nikdy neveril v lásku na prvý pohľad, vždy sa smial, aké je naivné myslieť si o nejakej žene, že je „tá pravá“, keď ju človek zazrel prvý raz. Tom mal za sebou celý rad bežných známostí a bol presvedčený, že také čosi sa stáva len vo filmoch, nie v skutočnom živote. Keď mu opätovala úsmev, v očiach sa jej zračilo šibalstvo. A predstavil si, aké by to bolo, keby ju pobozkal. A vtedy sa odvrátila.

Zazvonil mu mobil. „Tom!“ vzdychol znepokojený George. „Kde trčíš?“

„Už idem. Hneď som tam.“ Zložil a váhavo odchádzal.

Cítila aj ona niečo v tom zlomku sekundy? Alebo si to len predstavoval? Zastal. Pozrel na hodinky, zaváhal. Vo filme by hrdina určite zamieril do galérie a vyhľadal by tú ženu. Nešiel by do baru za Georgeom, bývalým spolužiakom, s ktorým sa bude pri pive rozprávať o športe, autách a tréningovom behu. Vykročil ku galérii. Vyzerá ako modelka. To je vyššia liga, našepkával mu hlások v hlave. Čo chceš robiť? Predstavíš sa jej a potom čo? Ako vieš, že je voľná? Stav sa, že nie je... budeš vyzerať ako hlupák. A George bude zúriť, že zase meškáš...

Tom vstúpil do nabitej galérie a okamžite cítil, že je nevhodne oblečený – džínsy, obnosené kožené čižmy. Určite to bude vernisáž na pozvánky – drzo si vzal od čašníčky pohár šampanského, vzal by si čokoľvek, čo by mu dodalo odvahu. Pretláčal sa pomedzi ľudí, ale nikde ju nevidel, a tak vyšiel na poschodie – preboha, len aby neodišla. Srdce mu zamrelo, keď ju uvidel stáť s dvoma mužmi, jeden bol oveľa mladší ako druhý, vysoký, štíhly, svetlohnedé vlasy, okuliare s čiernym rámom. Má chlapa! Samozrejme. Správali sa k sebe milo, familiárne. Rozprávala sa s oboma mužmi, smiala sa, pritom sa dotýkala svojho nosa. Obklopovala ju fascinujúca aura. Sledoval ich pohľady, dívali sa na obraz. Okamžite videl, že tá žena na plátne je ona. Na hlave mala čierny klobúk so širokou strieškou, v tmavých šatách sa jej vynímali štíhle pôvabné ramená. Túžil, aby tí muži odišli, a oni akoby jeho želanie vypočuli, rýchlo prešli popri ňom, schádzali po schodoch, očividne sa rozprávali o obchodných záležitostiach. Nevšimla si, že sa k nej blíži. Vyzerala zamyslene.

Teraz nesmie stratiť odvahu.

„Ja som Tom.“ Podal jej ruku.

„Alice,“ opätovala mu úsmev.

Bola drobná, útla, rozkošný nos ako gombička. Zdalo sa mu, že má toľko rokov ako on – dvadsaťšesť. Bola ohromujúco krásna. Na tú tvár človek len tak ľahko nezabudne.

Tom stál vedľa nej a uvedomoval si, že jeho svet sa nezvratne zmení, tak prečo mu ten hlások v hlave navráva: Toto sa skončí pohromou.

Nevšímal si varovanie, namiesto toho sa jej spýtal, čomu sa venuje. „Hudbe,“ odvetila. Zaskočilo ho to. „Skladám hudbu. Rada spievam.“

Rozprávali sa ďalej a Tom mal pocit, že im bolo súdené, aby sa ich cesty stretli. Všetko, čo doteraz zažil, viedlo k tejto chvíli.

K stretnutiu s Alice.

Možno napokon predsa len existuje láska na prvý pohľad.

2

Alice

december 1998, desať hodín predtým

Zadychčane som podišla k recepcii. „Mrzí ma to, výťah nefunguje,“ hovorila recepčná modelke predo mnou. „Kasting sa koná na piatom poschodí, zlatko.“

Pozrela som na špirálovité železné schodisko, potom som diskrétne prešla cez recepciu a zamierila som na dámske toalety.

V kabínke som otvorila zips na ťažkej kabelke cez plece a zúfalo som hľadala inhalátor. Samozrejme, našla som všetko možné, len to nie: fotoalbum, kozmetickú taštičku, kartóny vysokokalorických mliečnych koktailov, ihličky... kde je?

Nájdi ho, Alice.

Mala som pocit, akoby mi hlboko v hrudi niečo uviazlo. Niečo tvrdé ako tehla. Také ťažké, že na nič iné nedokážem myslieť. Môžem len kašľať... kašľať... a hľadať inhalátor. Konečne som si strekla do úst a predstavovala som si, ako mi upokojujúca teplá tekutina zriedi hlieny v pľúcach, ten chaos v mojom vnútri. Znova som si strekla.

Dýchaj.

Potrebuješ dýchať.

Dvadsaťšesť rokov žijem s cystickou fibrózou. Keď sa ráno zobudím, necítim nič iné, len pľúca. Hruď. Pred odchodom z domu musím užiť za hrsť tabletiek a vdychovať substancie z prístrojov, ktoré mi pomáhajú dýchať. Kašeľ je mojím trvalým spoločníkom. Je so mnou vo dne v noci. Strčila som inhalátor do kabelky a našla som obväz.

Nepoznám nič iné, neviem, aké to je byť zdravá, ale som šialená, ak sa ďalej usilujem byť modelkou?

„Londýn nie je ako New York, kde je všetko poruke,“ povedala mi pred pol druha rokom Naomi, riaditeľka oddelenia Nové tváre v agentúre Hviezdne modelky, keď som prišla na prvý pohovor. „Miesta, kde sa konajú kastingy, môžu byť od staníc metra celé kilometre a dievčatá musia absolvovať priam cezpoľný beh, aby sa tam dostali. Modeling je fyzicky náročný. Musíte byť fit ako športovkyňa, ak prídete neskoro, môžete na to zabudnúť.“

Keď som študovala na univerzite (po troch týždňoch ma prijali do nemocnice na operáciu pľúc), venovala som toľko času ceste na prednášky, že som vždy prišla prvá – moji spolužiaci si iste mysleli, že som buď bifľoška, alebo som sa buchla do učiteľa angličtiny.

Obviazala som si pravú nohu a členok.

„Mali by sme vedieť ešte čosi iné, čo by mohlo byť prekážkou?“ Ešte vždy som videla zmätok na Naominej tvári, akoby nechápala, prečo mi trvalo tak dlho, kým som odpovedala.

Keby som povedala Naomi, že mám CF, veru neviem, či by mi dala ten džob. Keď poznamenala, aká som štíhla, mohla som spomenúť, že som podstúpila operáciu, pri ktorej mi vzali časť vnútorností, v skutočnosti odstránili možno tri štvrtiny čriev. Som štíhla, lebo nemôžem poriadne stráviť jedlo, okrem toho stále kašlem a dýcham len s veľkou námahou, takže každá sekunda môjho života spáli tisícky kalórií. Nie som štíhla preto, lebo fajčím alebo chrumkám surový zeler.

Zachytila som obväz zatváracím špendlíkom. To musí stačiť.

„Nechcem počuť, že nemôžete vziať džob kvôli frajerovi, dráždivému kašľu alebo pohrebu starej matky, jasné, Alice?“

S novou energiou som si prehodila kabelku cez plece a vyšla som z toaliet.

„Ak vás prijmem, všetko ostatné je druhoradé, na prvom mieste je kariéra. Ak máte nejaké pochybnosti, povedzte mi to otvorene.“

Samozrejme, lákala ma tá práca, Naomi sľubovala, že budem veľa cestovať a stretávať sa s novými ľuďmi. Pri pomyslení na päťhviezdičkové hotely v trópoch som prestala pochybovať. Vzala som do ruky pero a podpísala som sa na vybodkovaný riadok. Dovolila som niekedy, aby ma niečo zastavilo, najmä CF?

Vrátila som sa na recepciu a ukázala som na obviazanú nohu. „Možno pôjdem pomaly,“ povedala som recepčnej a ukázala som na obväz. „Nehoda pri lyžovaní.“ Lyžovaní? V duchu som sa usmiala. Neviem si ani len obuť lyžiarky bez nadávok.

„Ach, chúďa moje, máte čas. Oznámim im, že ste tu.“

Pomaly som kráčala hore schodmi. Ešte vždy sa mi žiadalo kašľať. To sa nikdy neskončí. Je to ako bežať maratón bez cieľovej pásky. Počula som, ako mi v hrudi hrkoce a vibruje, hlieny sa vo mne dvíhajú a klesajú ako hustá melasa.

Prešla okolo mňa modelka. Obrátila sa. Sledovala ma, ako vytrvalo kašlem.

Iste si myslí, že som tuhá fajčiarka.

--

Vstúpila som do veľkej nepredelenej miestnosti a postavila som sa do radu ľudí, ktorí čakali na rozhovor s dvoma ženami za stolom. Jedna z organizátoriek ku mne pristúpila s podložkou. Odfajkla na zozname moje meno, podala mi papier s veľkým čiernym číslom – bolo to číslo 13.

Nepripisuj tomu dôležitosť.

Tento kasting vypísala veľká odevná módna spoločnosť. Meriam meter sedemdesiatpäť, čo nie je dosť na modeling, ale, chvalabohu, to je dobre, lebo v luxusnej reklame je oveľa viac práce. Dívala som sa, ako jedna z modeliek podala svoj fotoalbum dvom ženám, listovali v ňom. Potom ju poslali za plentu, aby sa prezliekla, a vynorila sa v čiernych koktailových šatách, aby ju vyfotili. Ja som mala na sebe rovné džínsy a top s úzkymi ramienkami. Potrebujem tento džob. Preto som sem prišla.

„Trinásť,“ zakričala žena pri stole.

Keď som krivkala k nej, spýtala sa: „Čo ste robili?“

„Spadla som z bicykla. Vyvrtla som si členok.“

„To mi je veľmi ľúto,“ ozvala sa druhá žena, akoby na striedačku.

„Ach, to nič.“ Upokojujúco som sa usmiala a podala som im fotoalbum. „Už sa to takmer zahojilo.“

„Je mi to ľúto,“ opakovala iným tónom, „ale taký look, aký máte vy, nepotrebujeme.“

„Štrnásť,“ zakričala tá prvá, akoby som bola stará správa.

--

Vonku bolo nepríjemne chladno, lialo, nemala som dáždnik a autobusová zastávka bola tridsať minút peši. Vybrala som mobil.

Lenže mama má hodinu kreslenia. Sľúbila som jej, že to zvládnem sama.

Jake?

Ten bude vo veľkom organizovať všetko potrebné na dnešnú vernisáž.

Ikar

​