Odkryté tajomno Degasových Baletiek

Na pultoch kníhkupectiev sa začiatkom mesiaca objavil historický román o slovenskej rodine, ktorá sa rozhodla kúpiť obraz slávneho maliara Edgara Degasa. Obraz je nemým svedkom rodinných tajomstiev a zároveň spoločenských udalostí, ktoré ovplyvňujú život jej jednotlivých členov.

Némethovci žili v jednom z najväčších domov v Ujlaku. Honosný dom postavený uprostred dediny sa pýšil veľkým pozemkom a viacčlenným služobníctvom. Mal šesť izieb, kuchyňu a kúpeľňu s toaletou. Ľudia, ktorí žili v Ujlaku, mali v príbytkoch zvyčajne dve izby, kde jedna z nich bola zároveň kuchyňa. Toaleta vnútri sa nachádzala v dedinských domoch výnimočne, bežná bola latrína vonku. Némethovci síce nežili na zámku alebo v kaštieli, ale mnohým dedinčanom sa to tak zdalo.

​Okolo domu sa rozprestieral obrovský dvor, na ktorom rástlo niekoľko starých veľkých stromov, ktoré sa miestami dotýkali. Na konári čerešne bola zavesená hojdačka, na ktorej mala vo zvyku posedávať najmä Elena. V tieni jedlého gaštana v nedávno postavenom letohrádku, ktorý bol hneď vedľa, sa schádzala celá rodina a hrávali hry. Buď to bol šach, poker, alebo iná  kartová hra. Arpád Németh mal záľubu hlavne v hraní šachu a viedol k tomu aj svoje deti. Nebol však dobrý učiteľ – neoplýval trpezlivosťou a zároveň mal potrebu stále vyhrávať, ale pri deťoch sa snažil. Vravieval, že šach je rozmanitá hra ako sám život. Za domom bola obrovská záhrada plná ďalších ovocných stromov, kríkov a kvetov. Za záhradou sa ťahali role a chovali tam statok, ktorý živil celú rodinu.

Leto strávila Elena so svojím bratom doma v rodnom Ujlaku. Zabávali sa a kúpali v neďalekej Latorici, šantili, ako keď boli malí. Niekedy sa celá rodina vybrala na výlet do neďalekých kúpeľov v Sárospataku. Tak ubehla časť leta. Otec kúpil ďalšiu roľu a radil sa so synom. Stále veril, že jeho potomok raz prevezme rodinné dedičstvo. „Čo povieš na môj zámer?“ opýtal sa Janka. „Samozrejme, nie je zlý, ale mohli by ste zvážiť investovať peniaze aj iným spôsobom,“ navrhol mu. Elenu, ktorá sedela pri stole a vyšívala, prekvapila bratova odvaha. „Akým iným spôsobom? Roky nakupujem pozemky, dobré kravy alebo kone a vychádza to. Pozri, ako sa máme dobre,“ povedal prekvapene Arpád Németh. „Áno, otec, máte pravdu, ale v Paríži som videl iný svet a iné možnosti. Napríklad Tamásov otec nakupuje obrazy od francúzskych autorov. Tiež si myslím, že je to dobrá investícia,“ presviedčal ho Janko. „To je dobrá investícia? Čo mi prinesie obraz? Najem sa z neho?“ nahneval sa otec. „V obraze máte uložené peniaze, a keď príde čas, predáte ho a zaplatia vám zaň oveľa viac, než za čo ste ho kúpili,“ vysvetľoval syn. „Tomu neverím!“ zareval na celý dom nahnevane, až ho to samého prekvapilo. Elena sa vzdialila. Janko sa na neho prekvapene pozrel, pretože takú dramatickú reakciu nečakal. Nepochopil, že jeho otec v tej emócii vyjadril svoje veľké sklamanie, že jeho jediný syn nemá záujem o dedičstvo svojich predkov. „Žiadne obrazy kupovať nebudem. Nemám toľko peňazí, aby som ich rozhadzoval. Radšej investujem do ďalšej role alebo dobytka,“ dodal pokojnejšie a odišiel. Otec bol vo svojom vyhlásení presvedčivý, preto sa Janko rozhodol, že už ďalej nebude meniť jeho starosedliacke myslenie.

 Elena sa motala po svojej dievčenskej izbe a chystala sa. Pozrela na nové slávnostné šaty z Paríža, ktoré rozložila na posteľ. Voňali po levanduli, ktorú jej slúžka uložila do skrine, aby šatstvo nabralo príjemnú vôňu a zároveň ho nenapadli mole. Rozhodovala sa medzi nimi a tradičným krojom. Celá rodina sa zberala tancovať, tak rozmýšľala, čo si oblečie.

Každú sobotu a nedeľu robieval Mancák vo svojej krčme bál, teraz pri príležitosti dožiniek. Na tanec prichádzali starí aj mladí, aj ľudia z okolitých dedín. Pred krčmou bola taxislužba, ktorú vlastnil podnikavý Weiss. Mal tri taxíky, ktoré boli k dispozícii počas chýrnych ujlackých bálov. A nielen vtedy. Rozvážali bohatých Ujlačanov za obchodmi do Sečoviec, Michaloviec či do Trebišova aj počas pracovných dní. V Ujlaku sa kúpe a predaju venovali iba Židia, ostatní neobchodovali. Bohatí vlastnili pôdu, ktorá ich živila, a tí chudobnejší boli buď remeselníci, alebo slúžili u bohatých. Pracovali na roliach zemepánov, ako pomocníci alebo poslíčkovia v židovských obchodoch.

„Slečna Elena, priniesla som vám teplú vodu, ako ste si žiadali,“ povedala Hana, naliala vodu do lavóra a hľadela na koberec, aby vyčkala na ďalšie pokyny. Hrubý plyšový koberec mal zaujímavé vzory. Poznala ich tvar i farebnosť naspamäť.

Hana Dološová bola nevýrazná osôbka. Nebola vyslovene škaredá, ale nedalo sa o nej povedať, že by bola pekná. Hnedé vlasy spletené do vrkoča, väčší nos, malé úzke oči a nevýrazné ústa jej na kráse nepridali. Jej rodina slúžila Némethovcom odnepamäti a rovnako dlho pracovala na ich poliach. Hana bola v Eleninom veku. Keď boli deti, chceli sa spolu zahrať. Keď to Elenina mama uvidela, nahnevala sa a detskú hru ukončila. Žiadne kamarátstvo. Vyžadovala odstup, vykanie a úctivé oslovovanie od všetkých sluhov, aj tých malých, voči sebe a svojim deťom.

„Ďakujem, Hana. Čo povieš, ktoré si mám vybrať?“ spýtala sa Elena a ukázala na nové červené hodvábne šaty z Paríža, ku ktorým priložila svoj slávnostný juhozemplínsky kroj. Vtom vošla do izby Elenina matka a prekvapene zvolala: „Hádam nenecháš slúžku rozhodovať o svojich šatách na bál!“ Potom uprela pohľad na Hanu a prikázala: „Choď za prácou!“ „Ako poviete, pani,“ uklonila sa a odišla z izby. „Slúžky sú na to, aby posluhovali. Nemôžeš sa s nimi kamarátiť,“ presvedčivo vykladala Mária Némethová. Elena nechala mamu, aby sa vyrozprávala. Aj tak vopred vedela o každom slove, ktoré vyjde z jej úst. „Musíš si od nich zachovať odstup. Ty im dávaš príkazy a ony sú tu na to, aby počúvali a vykonávali, čo nariadiš. Musia ťa rešpektovať. Keď budeš mať raz vlastnú domácnosť, všetky tieto rady oceníš,“ ďalej poúčala dcéru. „Áno, mama. Prepáčte,“ povedala Elena bezvýrazne. „Zober si šaty z Paríža, nech všetci vidia, že na to máme. Dnes má prísť na bál aj starosta z Byšty, Kovácz s rodinou. Majú peniaze, role ako my. A sú kalvíni. Jeho syn je ideálna partia. Chcem, aby si urobila dojem,“ dodala rozhodne.

Elena navonok súhlasila, ale predstava dohodnutého sobáša jej nebola po chuti. Nie po rozhovore s tetou Asszonyi. Opatrne položila otázku: „Mama, ako to bolo medzi vami a otcom?“ „Prečo sa ma na to pýtaš, Elena? Manželstvo nám dohodli rodičia a bolo.“ „A čo láska a porozumenie?“ bola neodbytná. „Čo ti behá po rozume? Láska aj porozumenie prišli neskôr. Medzi nami je hlavne úcta a potom ty a tvoj brat, naše deti.“ Elenina matka sa snažila, ale nepovedala to príliš presvedčivo. „Mama, dnes už nie je taká doba. Elena by si mala vybrať muža sama,“ vstúpil do rozhovoru Janko, akoby hovoril sestre z duše. Práve vošiel do jej izby, keďže dvere boli otvorené, a začul časť rozhovoru. „Janko, čo ty už o tom môžeš vedieť? Pomaly aj tebe začnem hľadať nevestu,“ povedala matka trocha rozhorčene. Mária bola prekvapená, že jej deti majú zvláštne otázky a zrazu pochybujú o rodičovských rozhodnutiach.

​Rozhovor o knižnej novinke Tajomstvo Degasových Baletiek s autorkou Ingrid Zambovou

Čo vás viedlo k napísaniu knihy?

Ako dieťa som vyrastala na historkách môjho starého otca. Rád spomínal na svoju mladosť a zážitky z 2. svetovej vojny. Už vtedy som myslela, že by bolo pekné, ak by ich niekto spísal do knižnej podoby. Samozrejme, netušila som, že nakoniec to budem ja, kto príbeh zaznamená. Aj rodičia si radi zaspomínali na svoju mladosť. Najviac sa u nás spomínalo, keď v dome vypadla elektrina. Vtedy sme zapálili sviečky a ja s bratom (sestra ešte nebola na svete) sme dychtivo načúvali.

Čiže kniha je napísaná podľa skutočných udalostí?

Skoro všetko sa stalo. Dej som prispôsobila príbehu. Tajomstvá, o ktorých píšem, sa neudiali v jednej rodine, ale vo viacerých. Niektoré časti sú vymyslené a dotvorené, aby boli zaujímavejšie. Všetko sa však opiera o historické fakty.

Nevlastníte teda obraz od Degasa?

Nie, nevlastním a ani nikto z mojej rodiny. Dúfam, že mi čitatelia uveria a nikto ma nepríde vykradnúť. (smiech)

Spomínate 2. svetovú vojnu,  ide teda o historický román?

Dej príbehu začína v roku 1932, keď moja prvá hrdinka cestuje za svojím bratom do Paríža a spoznáva nový svet. Mapujem približne 80 rokov 20. – 21. storočia. Takže áno, Tajomstvo Degasových Baletiek je historický román.

Hovoríte o prvej hlavnej hrdinke. Je ich viac?

Sú štyri. Ide o ženy z jednej rodiny a každá má vlastný príbeh.

Dej príbehu ste umiestnili do malej dedinky Novosad. Prečo?

Je to moje rodisko. Moji rodičia a starí rodičia tam prežili celý život. Udalosti, z ktorých v knihe vychádzam, sa odohrali v Novosade, resp. v regióne Dolného Zemplína. Ale neobmedzujem sa iba na jedno miesto. Sloboda, ktorá je nosnou myšlienkou knihy, vyžaduje rozlet, túžbu po vzdelaní, možnostiach a zážitkoch. Hľadá cestičky, aj keď spoločenská situácia nie je priaznivá.

Knihu Tajomstvo Degasových Baletiek nájdete v každom dobrom kníhkupectve, knižnici a v e-shope vydavateľstva elist.sk.