Tip na pútavé čítanie: Pandémia – nový medicínsky triler od Robina Cooka

Robin Cook je majster medicínskych trilerov a v novinke Pandémia dokazuje svoju povesť. Opäť sa stretávame s doktorom Jackom Stapletonom, ktorý bojuje s časom, aby zastavil vraždiaci vírus.

V newyorskom metre náhle odpadne zdanlivo zdravá mladá žena a krátko po prevoze do nemocnice zomrie. Ostrieľanému súdnemu lekárovi Jackovi Stapletonovi jej prípad pripomenie pandémiu chrípky z roku 1918. Obáva sa, že desivá nákaza sa na svoje sté výročie zopakuje.

Jack niekoľko hodín po úmrtí ženy vykoná pitvu a objaví ohromujúce anomálie: transplantovali jej srdce a jej DNA sa zhoduje s DNA transplantovaného orgánu, hoci čosi také je mimoriadne nepravdepodobné.

Fakty nezodpovedajú chrípke, ale Jack sa musí pustiť do pretekov s časom, aby ženu identifikoval a zistil, aký vírus mohol napáchať toľké škody. Táto úloha sa stane ešte naliehavejšou, keď rovnako rýchlo skonajú ďalší dvaja ľudia.
Nič však nie je jasné až dovtedy, kým pri pátraní nevkročí do fascinujúcej ríše CRISPR/Cas9, biotechnologickej metódy na úpravu génov, ktorá nedávno zaujala lekársku komunitu a upútala pozornosť jej najmenej etických členov.
Jack sa podujme na nebezpečný krok a votrie sa na odvrátenú stranu trhu s transplantovanými orgánmi. Ocitne sa zoči-voči megalomanskému podnikateľovi, ktorý je ochotný riskovať ľudské životy iba preto, aby uspel v novej lukratívnej oblasti medicíny. Ak si Jack nedá pozor, nabudúce môže prísť o život on sám.

Lekár a spisovateľ Robin Cook získal celosvetové uznanie trilermi s lekárskou tematikou, dnes už ich je viac ako tridsať, z ktorých sa predalo vyše 100 miliónov výtlačkov.
V slovenčine mu vyšlo viacero príbehov, ktoré sa stali bestsellermi. Od prvých Známky života, či Muž, ktorý sa hral na Boha. Cez Horúčku, Slepotu, Smrteľný hriech, Osudnú liečbu, Toxín, Krízu, až po Šarlatánov, Vraždu na diaľku, či Hostiteľa.

Začítajte sa do novinky Pandémia:

PONDELOK 5. NOVEMBRA 9.10

„Počkajte! Vydržte!“ zvolala Carol. Práve vošla do stanice metra na Štyridsiatej piatej ulici v brooklynskej štvrti Sunset Park a zbadala, že súprava R už stojí na nástupišti. Na jej zdesenie dorazila skôr, preto urobila čosi, čo od nej Newyorčania neočakávali. Carol pevne zovrela nový miniatúrny batoh Gucci a rozbehla sa. Nešlo jej to ľahko z dôvodov, ktoré natoľko nesúviseli s oblečením – mala na sebe obľúbené šaty a topánky s pomerne vysokými podpätkami –, ale skôr s telesnou výdržou. Akýkoľvek beh pre ňu znamenal výkon, ktorého až donedávna vyše roka nebola schopná. Utekala a pritom horúčkovito mávala voľnou rukou v nádeji, že zaujme pozornosť sprievodkyne, ktorá nechá dvere pootvorené.
Bol to pre ňu herkulovský výkon, pretože vôbec nebola vo forme, a keď naskočila do súpravy, nápadne dychčala. Okrem toho pocítila, že jej v hrudi búši srdce, čo ju trochu znepokojilo. Verila však, že sa čochvíľa upokojí, a naozaj sa tak stalo. Posledný mesiac s náboženskou zanietenosťou chodievala do fitnescentra a na bežeckom trenažéri každý druhý deň strávila dvadsať minút. Pokladala to za úžasný pokrok. Keby bol niekto pred štyrmi mesiacmi predpovedal, že bude v tejto fáze života toľko cvičiť, označila by ho za čistého blázna. Azda netreba zdôrazňovať, že ju to nadchýnalo. Vďaka tomu, že opäť dokázala utekať, cítila sa v mnohých smeroch znovuzrodená.
Sotva nastúpila, dvere sa zatvorili a súprava vyrazila smerom na Manhattan. Aby udržala rovnováhu, chytila sa jednej zo zvislých tyčí, ktoré prebiehali od dlážky k stropu, a rozhliadla sa po vhodnom mieste na sedenie. Keďže od východiskovej stanice na Deväťdesiatej piatej ulici vo štvrti Bay Ridge súprava zastavila iba šesťkrát a bolo už deväť jedenásť, teda prakticky po rannej dopravnej špičke, voľných miest zbadala veľa. Ako skúsená cestovateľka metrom však vedela, že niektoré sú lepšie ako iné. Nebolo zriedkavé, že človeka vo vozni ktosi otravoval, a venovať pozornosť detailom sa často oplatilo. Onedlho si všimla sľubné miesto, od ktorého ju delili iba tri metre.
Len čo súprava dosiahla požadovanú rýchlosť, Carol vykročila k sedadlu, na ktoré sa zamerala. Susedné miesta neboli obsadené. Najbližšími ľuďmi, ktorých od nej delilo jedno prázdne sedadlo, boli postarší dobre oblečený Afroameričan a atraktívna beloška. Carol odhadovala, že má približne toľko rokov ako ona, teda dvadsaťosem. Štíhla žena na ňu urobila dojem štýlom a kvalitou neformálnych, no elegantných šiat. Jej účes sa priveľmi nelíšil od Carolinho. Podholené tmavohnedé vlasy zväčša prekrývala odfarbená blond prehadzovačka. Carol uvažovala, či náhodou nechodia k tej istej kaderníčke. Posadila sa a vymenila si so ženou letmý pohľad a úsmev. Tvorilo to súčasť New Yorku, ktorý zbožňovala. Človek nikdy nevedel, na koho natrafí. Život tu bol oveľa zaujímavejší ako v newjerseyskom zapadákove, kde vyrastala. Tam si ľudia na čosi zvykli ešte ako tínedžeri a už nikdy nevyskúšali nič nové či vzrušujúce.
Mala pred sebou dlhú cestu metrom, preto si urobila pohodlie. Z batoha vytiahla iPhone, aby si prečítala znepokojujúce esemesky, čo si v poslednom čase vymieňala s Helen, so ženou, s ktorou sa plánovala zosobášiť, no iba vtedy, ak sa zbaví vážnych zdravotných problémov. Smutnou iróniou osudu bolo, že príznaky takmer vymizli, no vzťah prechádzal zaťažkávacou skúškou. Nastal v ňom obrat k horšiemu, a to až do tej miery, že Carol sa nedávno odsťahovala z bytu v brooklynskej štvrti Borough Park, kde spolu bývali, do vlastnej garsónky v Sunset Parku. Všetko sa to udialo pomerne náhle. Takmer pred troma mesiacmi, keď sa Carol v nemocnici podrobovala operácii, ktorá jej zachránila život, Helen k sebe pozvala drahého starého priateľa zo strednej školy Johna Carvera. Ocitol sa v New Yorku a potreboval byt. Hľadala emočnú podporu, kohosi, kto by ju utešil, kým prekonávala strach z toho, že Carol zomrie. Potom sa však stalo čosi neočakávané.
Za vyčerpávajúcich emočných okolností a vďaka intímnej blízkosti sa starý romantický vzťah medzi Helen a Johnom znovu oživil. Napokon sa ukázalo, že Carol prežije, a Helen dúfala, že prejaví pochopenie a Johna prijme ako trvalú tretiu stranu v ich vzťahu.
Hoci Carol spočiatku cítila zdesenie a šok, po strese z hospitalizácie a hroziacej smrti v dôsledku zúfalej potreby lásky a prijatia nekonvenčné usporiadanie niekoľko mesiacov naozaj skúšala. Nebolo to však nič pre ňu. Ako trinásťročná sa zmierila so svojou sexuálnou orientáciou a prispôsobila sa jej. S pribúdajúcimi rokmi si ňou bola čoraz istejšia.
Znova si prečítala všetky esemesky a opätovne prežila emócie, ktoré sa s nimi spájali, no jej duševnému rozpoloženiu to vôbec nepomohlo. Prinútila sa pozrieť na tetovanie, ktoré si pred šiestimi mesiacmi nechala urobiť spolu s Helen. Bolo ťažké nevšímať si ho, pretože sa vynímalo na prednej strane jej pravého predlaktia. Kúsok skladačky ležal vedľa svojho predpokladaného zdroja. Oba kúsky boli nakreslené so zreteľom na perspektívu, aby pôsobili realistickejšie, a základňa zdroja hýrila dúhovými farbami. Na Carolinom kúsku bolo Helenino meno, na Heleninom zasa Carolino. Carol ho vždy zbožňovala a až doteraz naň bola hrdá. Cieľom tejto cesty však bolo vrátiť sa do salóna na strednom Manhattane, kde si dali spraviť tetovanie, a podniknúť čosi na vymazanie bolestivej spomienky na všetko, čo sa medzi nimi pokazilo. Carol netušila, z akých možností si bude môcť vybrať, no predpokladala, že tetovač niečo vymyslí. Vďaka ceste aspoň mala čo robiť, pretože ku kariére v reklame sa nestihla vrátiť. Nemala to v úmysle ešte celý mesiac. Tak totiž znela dohoda, ktorú uzavrela so svojím lekárom. 

Ikar

​