Pútavá novinka Oheň nás spasí: Začítajte sa do príbehu plného tajomstiev, lásky a zrady

Kate Mossová opäť napísala fantastický dobrodružný román na pozadí náboženských vojen vo Francúzsku. Tie sa začali v roku 1562, keď neozbrojených hugenotov vyvraždilo katolícke vojsko pod vedením vojvodu Františka de Guise.

Práve toto pohnuté pozadie poslúžilo skúsenej autorke na napísanie úžasnej historickej ságy Oheň nás spasí, v ktorej využila historické fakty, no inak ide o fikciu. „Postavy a ich rodiny, pokiaľ nie sú historicky bližšie určené, sú výplodom fantázie, no inšpirované sú ľuďmi, akí v tých časoch mohli žiť. Sú to obyčajné ženy a obyčajní muži, ktorí chceli žiť obyčajným životom, milovať a pracovať aj počas náboženských vojen, aj vo vyhnanstve,“ vysvetľuje Kate Mossová.

FRANCÚZSKO 1562
V 16. storočí vo Francúzsku zúria náboženské vojny. Odvážna mladá žena a vášnivý prívrženec hugenotov dostanú do rúk vzácnu relikviu a vydajú sa pátrať po dávno pochovanom tajomstve na Puivertskom hrade na úpätí Pyrenejí.

CARCASSONNE
Devätnásťročnej Minou Joubertovej doručia do otcovho kníhkupectva anonymný list. Je zapečatený starým rodinným erbom a obsahuje len štyri slová:
ONA VIE, ŽE ŽIJETE.

Prv než Minou môže rozlúštiť záhadné posolstvo, náhodné stretnutie s mladým hugenotom Pietom Reydonom navždy zmení jej osud. Piet má nebezpečné poslanie, a ak chce odísť zo Cité živý, potrebuje Minouinu pomoc.

TOULOUSE
V Stredných Pyrenejach sa prehlbujú náboženské rozpory a z bývalých priateľov sa stávajú nepriatelia na život a na smrť. Minou a Piet sa ocitnú v pasci v Toulouse a čelia novému nebezpečenstvu. V meste vládne napätie, bojové línie sú písané krvou a sprisahanie je čoraz temnejšie.

Oheň nás spasí je prvý diel románovej série, ktorá sa odohráva na pozadí troch storočí. Od 16.storočia vo Francúzsku až po 19.storočia v Južnej Afrike. Kate Mossová opäť ukazuje, v čom je silná a aké majstrovské historické ságy dokáže písať.

„Fanúšikovia Kate Mossovej si vychutnajú tento príbeh plný tajomstiev, lásky a zrady.“
The Times

Kate Mossová napísala šesť románov vrátane multimiliónovej trilógie z Languedocu – Labyrint, Hrobka a Citadela –, Zimných duchov a Čudákovej dcéry. Jej knihy boli preložené do tridsiatich ôsmich jazykov a vyšli vo viac ako štyridsiatich krajinách. V slovenčine vychádzajú vo vydavateľstve Ikar.

Začítajte sa do novinky Oheň nás spasí:

Carcassonne
zima 1562

Inkvizičné väzenie, Toulouse
sobota 24. januára

„Si zradca?“
„Nie, pane.“ Väzeň si ani neuvedomoval, či prehovoril nahlas, alebo odpovedal len v dobitej mysli.
Zlomené zuby, akési rozhýbané kosti, v ústach chuť zaschnutej krvi. Ako dlho je tu? Hodiny, dni?
Odjakživa?
Inkvizítor mávol rukou. Väzeň počul ostrenie čepele, na drevenom stolíku pri kozube videl železá a štípacie kliešte. Stlačenie mechov fúkajúcich na uhlie. Na chvíľu pocítil zvláštnu úľavu, keď hrôza ďalšieho mučenia zahnala bolesť na rozjatrenej pokožke na chrbte. Strach z toho, čo príde, nakrátko ustúpil, hanbil sa za to, že je taký slabý a neznesie, čo mu robia. Veď bol vojak. Statočne bojoval na bojisku. Prečo je teraz taký cintľavý, prečo to nevie pretrpieť?
„Si zradca.“ Hlas inkvizítora znie pochmúrne a bezvýrazne. „Si neverný kráľovi, Francúzsku. Máme dôkazy, mnohí to dosvedčili. Odsudzujú ťa!“ Poklopkal po kôpke papierov na stole. „Protestanti – takí ako ty – pomáhajú našim nepriateľom. A to je vlastizrada.“
„Nie,“ zašepkal väzeň, keď pocítil na krku teplý dych žalárnika. Pravé oko mu od bitky tak opuchlo, že nič nevidel, ale cítil, že žalobca sa priblížil. „Nie, ja...“
Zarazil sa. Čo môže povedať na svoju obranu? Tu, v inkvizičnom väzení v Toulouse, je nepriateľom.
Hugenoti sú nepriatelia.
„Som kráľovi verný. To, že som protestant, ešte neznamená...“
„Vyznávaš iné náboženstvo, si kacír. Odvrátil si sa od jediného pravého Boha.“
„Tak to nie je, prosím vás. To je omyl.“
Počul vo svojom hlase prosbu a zahanbil sa. Vedel, že keď znova nastúpi bolesť, povie hocičo, čo chcú počuť. Pravdu aj nepravdu, nemal silu odolávať.
Nastala chvíľa jemnosti, aspoň tak mu to pripadalo v tomto zúfalom stave. Zľahka zdvihol ruku ako rytier dvoriaci dáme. V prchavom okamihu si spomenul na všetko krásne, čo existuje na svete. Na lásku a hudbu, na sladkastú vôňu jarných kvetov. Na ženy, deti a mužov prechádzajúcich sa po elegantných uliciach v Toulouse. Na miesto, kde sa ľudia môžu hádať a nesúhlasiť, môžu obhajovať svoj názor zanietene a s presvedčením, ale aj úctivo a čestne. Vínové poháre tam bývali naliate až po okraj a jedla bolo nadostač: figy, údené mäso, med... V tom svete, kde kedysi žil, žiarilo slnko a nad mestom sa ako baldachýn klenula nekonečná modrá obloha Stredných Pyrenejí.
„Med,“ zamrmlal.
V tomto podzemnom pekle čas neexistoval. Nazývalo sa to oubliettes, človek tam môže zmiznúť a viac ho nik neuvidí.
Keď ho žalárnik znova začal mučiť, úder bol o to horší, že prišiel nečakane. Cítil zovretie, potom tlak a nakoniec železné zuby klieští, ktoré sa mu zacvikli do kože a rozdrvili mu svaly aj kosti.
Keď ho zaplavila bolesť, zdalo sa mu, že zo susednej cely počuje hlas spoluväzňa. Bol to vzdelaný, sčítaný muž, niekoľko dní strávili v jednej cele. Vedel, že je to čestný kníhkupec, ktorý zbožňoval svoje tri deti a so smútkom hovoril o nebohej manželke.
Za mokrým múrom cely počul mrmlanie iného inkvizítora – vypočúvali aj jeho priateľa. Potom spoznal chrapot chatte de griffe, ten zvuk preťal vzduch, keď sa pazúry zaryli do kože, a zľakol sa, keď počul spoluväzňa kričať. Ten statočný muž až doteraz znášal utrpenie mlčky.
Väzeň počul, ako sa otvárajú a zatvárajú dvere, vedel, že do cely prišiel ďalší muž. Vstúpil do dverí v jeho cele alebo do susednej? Potom počul mrmlanie a šuchorenie papierov. Na jeden krásny okamih si myslel, že utrpenie sa skončí. Potom si inkvizítor odkašľal a vypočúvanie sa začalo znova.
„Čo vieš o antiochijskom rubáši?“
„Neviem o nijakej relikvii.“ Bola to pravda, no väzeň si uvedomoval, že jeho slová nič neznamenajú.
„Asi pred piatimi rokmi ukradli túto posvätnú relikviu z Baziliky svätého Saturnina. Tvrdia, že si jeden z tých, čo to majú na svedomí.“
„Ako by som mohol byť za to zodpovedný?“ zvolal väzeň vzdorovito. „Nikdy som do Toulouse ani nevkročil až... až doteraz.“
Inkvizítor ďalej naliehal. „Ak nám povieš, kde je ukrytý rubáš, skončíme tento rozhovor. Svätá matka cirkev vo svojom milosrdenstve roztvorí náruč a znova ťa privíta vo svojom objatí.“
„Pane, dávam vám svoje slovo, že ja...“
Spálenú pokožku zavoňal ešte predtým, než pocítil oheň. Ako rýchlo sa ľudská bytosť zmení na zviera, na kus mäsa.
„Starostlivo zváž odpoveď, spýtam sa ťa znova.“
Bolesť, do tejto chvíle najhoršia, sa teraz mohla dočasne skončiť. Ťahala ho do temnoty, na miesto, kde bude mať dosť sily, aby vydržal vypočúvanie, a kde ho zachráni, ak bude hovoriť pravdu.

Ikar

​