Rodičia, takto NIE! Týmito vetami ubližujeme deťom najčastejšie

Človek nie je superman a rodič už vôbec nie. Sú však chyby, ktoré robíme pravidelne a niekedy si to vôbec neuvedomujeme. Skúste sa im vyhnúť!

Drobné poznámky a frázy im dokážu skomplikovať život viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. Tu je zoznam najčastejších malých pascí, do ktorých rodičia chytajú svoje deti.

Na to si ešte veľmi malý

“Tam nelez, spadneš." "Tomu ty ešte nerozumieš." " Na to si ešte malý!“ Jednou vetou mu vysvetlíme, že je nešikovné, hlúpe, neschopné... Proste že nie je dosť dobré. Že sa vám práve teraz nechce vysvetľovať šesťročnému chalanovi, ako sa robia deti? Že sa bojíte, pretože ročné batoľa nemá čo balansovať meter a pol nad zemou na šmýkačke určené pre o dva roky staršie deti? To ešte nie je nič proti výchove puberťáka, ktorý sa cíti dosť veľký na to, aby skúsil úplne všetko. Lenže keď ho budete stále dookola dopredu zachraňovať tým, že mu nedáte možnosť si veci skúsiť, ako bude mať raz dosť sebadôvery zvládnuť ťažšie výzvy a skúšky?

Profimedia

Pozri sa, aký je šikovný! (iné dieťa)

"Pozri, ako Hugo krásne píše." "Susedova Terezka má samé jednotky, z tej raz niečo bude." „Keď som bola malá, mama také vety opakovala tak často, že som kvôli nim skoro nenávidela svoju sesternicu Ivetu. Ona bola tak dokonalá! Napriek tomu sa aj mne teraz čas od času niečo podobné tlačí na jazyk. Aj keď naozaj viem, že stavať pred vlastnými deťmi na obdiv to, v čom ony samy nevynikajú, nie je spôsob, ako to zmeniť,“ priznáva mamička Laura.

No tak sa ti zase raz niečo podarilo ...

Ste hrdá na to, čo viete? Tejto schopnosti sa nám dospelým podľa psychológov všeobecne nedostáva - aj vďaka rodičom, ktorí sa báli, aby nám ako deťom nenarástol príliš veľký hrebienok. "Tak sa ti raz niečo podarilo, ale ..." "Len si nemysli, že keď sa ti podarilo toto, tak už všetko zvládneš." Typický spôsob, ako učíme svojich potomkov skromnosti, ale tiež ich okrádame o dobrý pocit z vlastného úspechu. Spomeňte si na to, až si za pár rokov pri pracovnom pohovore nebudú vedieť vypýtať lepší plat, aj keď by si ho rozhodne zaslúžili.  

Profimedia (ilustračná fotografia)

Už zase ...

Vidieť chybu je ľahšie než chváliť. Keď môj syn nedávno rozbil pri vypratávaní umývačky už tretí hrnček v týždni (mimochodom môj obľúbený), mala som chuť jačať ako siréna. Aj keď naozaj viem, že ho odložil na kraj stola len preto, že mu nedošlo, čo sa o sekundu neskôr stane. Deti sa všetko ešte len učia, zákonite preto robia chyby. Viac chýb než dospelý človek. Kričať, že nikdy nič neurobí dobre a že z neho nikdy nič nebude alebo že je úplne na nič? To nepomôže. Nečudujte sa, až vás potrestá tým, že sa prestane snažiť úplne.

Si nemožný!

Je drzý a odvráva, sťažujeme si na svoje deti. Kto za to môže? Áno, deti nie sú sväté. Bývajú naštvané a nad tým, prečo sa na rodičov hnevá, zostáva nám dospelým rozum stáť. "Ste najhorší rodičia na svete, nenávidím vás," rozčuľujú sa napríklad kvôli brokolici k obedu.

Ale čo my rodičia? Sme v tom nevinne? "Čo to robíš? Ty si úplne nemožný!" Kričí matka na batoľa, ktoré si umazalo čisté nohavice v prvej mláke a tak podobne... Čím častejšie bude vaše dieťa za nemožné, hlúpe alebo nešikovné, tým častejšie vám to vráti vo svojich vlastných výbuchoch hnevu. A navyše sa takým naozaj stane. Namiesto toho, aby sa považovalo za potenciálneho víťaza, bude sa už dopredu vidieť ako ten, kto prehrá. "Vážne ma mrzí, že už máš nohavice špinavé a mokré. Teraz sa budeme musieť vrátiť domov - namiesto toho, aby sme si užili veľa zábavy na prechádzke," to je pre jeho budúcnosť oveľa lepšia reakcia.

A za trest budeš ...

Tresty sú dvojsečná zbraň. Vťahujú rodičia a deti do boja "kto z koho." Nedávno som vo vlaku išla s otcom a jeho dvoma malými synmi. Sedeli sme už cez hodinu, otec čítal noviny a chlapci sa z nudy podpichovali. Potom starší strčil do mladšieho tak prudko, že spadol a hlavou sa buchol o stolík. "Čo to robíš? Chceš, aby si rozbil hlavu? " Nahneval sa otec a dal staršiemu chlapcovi pohlavok. Zaslúžil si to? To je sporné, a navyše - čo urobí, až dá starší syn pohlavok tomu mladšiemu, pretože mu zobral hračku? A do budúcnosti? V puberte sa možnosti, ako dieťa potrestať, radikálne obmedzujú. Pripočítajte k tomu hormóny, ktoré v dieťati zosilňujú zlosť aj pocity nespravodlivosti, a k tomu ešte všeobecnú stratu dôvery a všeobecné rozčarovanie z rodičov, ktoré k tomuto veku patria. Na poriadny problém je zamiesené...

Čo vás to v tej škole učia?

"V škole si robí, čo chce," píše učiteľ každú chvíľu do žiackej knižky. A ako to máte doma? Má dieťa nejaké povinnosti, alebo nemusí robiť nič, čo nechce - možno aj preto, aby už bol, preboha, pokoj? A ako sa doma hovorí o učiteľoch? S autoritou, aby ich deti mohli rešpektovať? Alebo padajú vety typu: "Ten učiteľ už nevie, čo by od nich chcel." "Tá učiteľka je úplne ..." Áno, ani učitelia nie sú dokonalí. V záujme vlastných detí ale s kritikou školy a učiteľov zaobchádzajte opatrne. Hlavnou zásadou je prejavovať rešpekt a prípadné pochybnosti riešiť s učiteľmi, a nie pred deťmi.

Profimedia

​